Img 20210824 161910

Martin Macejka - FINALISTA

Hlasovanie nie je možné.

v kategórii OCKO roka

642 hlasov

Keď sa pani Veronika vracia do minulosti, pripúšťa, že nie vždy to s jej manželom Martinom bolo jednoduché. Možno by pred istým časom svojho manžela do ankety OCKO roka ani nenominovala. Otvorene hovorí, že by si to vlastne nezaslúžil. Vysvetľuje, že odkedy sa s manželom pozná, vždy bol dobrý človek, ochotný pomôcť. Žiaľ, pochádzal z komplikovanej rodiny, kde sa pod jeho otcovstvo podpísala výchova. „Svokrovci boli niekoľkokrát na protialkoholickom liečení, Martin pomáhal so starostlivosťou o súrodencov, jednoducho nezažil normálnu rodinu. Aj preto sa jeho začiatok otcovstva podpísal pri zakladaní našej rodiny,“ vysvetľuje Veronika. Manžel to však nevzdal, napravil svoje chyby aj to si na ňom Veronika váži.

Martin je otcom piatich detí, z toho druhorodený Matejko je už štyri roky anjelikom. Keď sa narodila prvá dcérka, Martin pracoval ako živnostník, snažil sa zabezpečiť rodinu. Niekoľko zákaziek mu nezaplatili, dostal sa do platobnej neschopnosti. Panika, dlhy, klamstvo. „Stále veril, že sa mu podarí dať všetko do poriadku,“ popisuje Veronika. Potom spravil chybu, menší podvod, ktorý ho dostal pred súd a súd odsúdil na väzbu. A tak ako sa stáva, keď je zle, vždy môže byť horšie. V čase, keď Martin čakal na nástup do výkonu trestu ich Matejko bojoval pol roka o život na detskej onkológii. „V tom čase bol náš tatino obrovskou oporou. Zrušil živnosť, našiel si prácu, so všetkým pomáhal. Príkladne sa staral o Matejka aj o zvyšné dcérky, najmladšia mala rok. Keď sme neboli v nemocnici, chodil s ním na rehabilitácie...,“ spomína na krušné časy pani Veronika a dodáva, že sa s manželom v nemocnici pri synčekovi striedali.

Matejkov stav sa zlepšoval, pomaličky začal znova chodiť, a nastal okamih keď mal manžel nastúpiť na výkon trestu. „Zasiahol osud. Prezident Kiska dal nášmu tatinovi milosť,“ s úľavou hovorí Veronika a vysvetľuje ako manžel po amnestii zabral na viac ako sto percent. Len Matejko postupne znova upadal, časom sa z malého chlapčeka stal ležiaci, plienkovaný, nerozprávajúci drobček. „Museli sme mu špeciálne odsávať hlieny, kŕmiť ho sondou, cvičiť s ním, umývať ho na podložke... a k tomu sa starať o ďalšie tri dcérky,“ popisuje ťažké chvíle a zároveň tvrdí, že Martin bol pre všetkých v rodine veľkou psychickou aj fyzickou oporou. Na Matejkovi bolo vidieť, že je šťastný. Vo Veronikiných očiach aj celej rodiny sa stával Martin zo dňa na deň úžasnejším človekom, ktorý napriek všetkému vždy pomohol aj druhým.

Presne po roku, mesiaci a dni Matejko odišiel do nebíčka. Martin sa nezložil, naopak, držal celú rodinu nad vodou aj keď bolesť pociťoval neopísateľnú. Dal si do poriadku záväzky, pracoval a staral sa o všetko najlepšie ako vedel. Po narodení posledného syna Michala si našiel ešte ďalšiu prácu, aby dokázal uživiť rodinu. „Martin je veľmi zručný, ochotný pomáhať druhým, nie je ľahostajný voči druhým, je ohľaduplný,  zvládne sa postarať o deti, snaží sa mi dopriať relax, podporuje ma v tom, aby som si dokončila vysokú školu. Nejde iba o veľké gestá, ale mnoho drobných detailov, ktoré robí s pokorou a láskou,“ dodáva na záver Veronika. Pre ňu a jej deti už Ockom roka je a vždy bude.